Vzdelávanie o šoa: Ako si dnes pripomínať udalosti šoa

Jad Vašem, pamätník mučeníkov a hrdinov, bol založený rozhodnutím Knesetu (izraelského parlamentu) v roku 1953. Bol pomenovaný na základe verša z knihy Izaiáš: „Dám vo svojom dome a na svojich hradbách pamätník s menom... ktoré nebude vykorenené.“ (Iz 56,5). Od tejto doby je poverený dokumentovaním osudov Židov v období holokaustu, zachovaním pamiatky a príbehu každého zo šesť miliónov obetí a odovzdávaním odkazu holokaustu ďalším generáciám. Okrem dokumentácie a pripomínania šoa sa tiež Jad Vašem sústreďuje na vzdelávacie programy a podporu akademického výskumu.

Šoa sa uskutočňovala na základe rozhodnutia zavraždiť bez výnimky každého židovského muža, ženu a dieťa. Nacistická antisemitská ideológia propagovaná v Nemecku od roku 1920 až do kapitulácie v roku 1945 bola založená na pseudovedeckom klame.

Šoa, bezprecedentná udalosť v dejinách, otriasla základmi ľudskej civilizácie. Núti nás zamýšľať sa nad podstatou ľudstva a spoločnosti, nad otázkou existencie moderných štátov a zodpovednosťou občanov zastaviť utrpenie nevinných ľudí na celom svete. Šoa je všeobecným varovaním a zároveň záväzkom odovzdávať odkaz budúcim generáciám.

Šoa sa skladá z ľudských príbehov. Zameranie sa na jednotlivé osudy je základom vzdelávacieho prístupu Jad Vašem. Príbehy oslovujú aj dnes. Historik sa zaoberá dejinami, zatiaľ čo pedagóg dodáva dejinám význam. Môžeme si položiť nasledujúce otázky: Prečo vyučovať o šoa? Čo vyučovať o šoa? Ako vyučovať o šoa? Dôležité je najskôr pochopiť, prečo vyučovať o týchto udalostiach a následne sa zaoberať obsahom a metodikou.

V CENTRE ZÁUJMU SÚ ĽUDIA: OBETE, PRIZERAJÚCI (DIVÁCI) A PÁCHATELIA

Vo vzdelávaní sa zameriavame na jednotlivcov a na základe príbehu chápeme históriu. Pri výuke o šoa sa nezaoberáme iba hromadným vraždením, nacistickou ideológiou, štatistickými číslami a súhrnom historických, politických a vojenských udalostí. Naším cieľom je pokúsiť sa pochopiť modely správania v extrémnych situáciách. Pri diskusii o týchto témach máme na zreteli ľudský aspekt. Stretnutia medzi študentmi a obyčajnými ľuďmi v priebehu výuky o šoa vytvára základňu pre zmysluplnú pedagogickú prácu.

Pri vyučovaní o šoa sa najskôr zameriavame na zoznámenie sa s ľuďmi v predvojnovom období, tzn. predtým, než sa stali obeťami. V predvečer druhej svetovej vojny žilo v Európe asi 10 miliónov Židov. Najväčšie židovské centrá sa nachádzali v Poľsku. Pri bližšom pohľade na život v predvojnovom Poľsku zistíme, že sa pred nimi otvárala otázka židovskej identity v modernom svete. V tejto dobe sa darilo umeniu, bolo publikovaných množstvo kníh, poézie, v rozkvete bolo tiež divadlo či žurnalistika.

Politicky sa poľskí Židia združovali v rôznych skupinách, vrátane ortodoxných, sionistických i plne asimilovaných. Židia viedli plnohodnotný a pulzujúci život. Šoa ukončila tento typ židovskej civilizácie.

Po zoznámení sa s predvojnovým životom pristúpime k štúdiu udalostí šoa a faktov o ľuďoch, ktorých sa táto udalosť dotkla. Pozornosť je venovaná nielen hrdinom s puškou v ruke na jednej strane alebo vysoko postaveným vrahom na strane druhej. Snažíme sa pripomínať a pochopiť ťažkosti a dilemy, ktoré skrížili cestu neznámym ľuďom, ktorých mená sa stratili spoločne s ich životmi. Iba takýmto spôsobom vytvoríme skutočné prepojenie medzi študentmi a témou, ktorá vedie k rozpoznaniu spoločných čŕt a rozdielov medzi dneškom a obdobím šoa.

Aviva Unger žila vo Varšave a mala desať rokov, keď vypukla vojna. Vo Varšavskom gete kradla jedlo, aby spolu s mamičkou prežila. Vo výpovedi Aviva zdôrazňuje, že mame neprekážal fakt, že Aviva kradne, ale že sa za taký čin nehanbí. Otázka výchovy bola v týchto dobách veľmi dôležitá. Ako uchovať mravné zásady v svete chaosu? (V tomto prípade obidve vedeli, že je zlé kradnúť, ale že od krádeží záleží prežitie.)

Skúmanie rôznych mravných životných križovatiek, na ktorých sa ocitli Židia, Nemci a ďalší ľudia, dilém a výziev, ktorým čelili, umožní vo vzdelávacom procese postupovať od konkrétnej historickej situácie k postihnutiu univerzálneho ľudstva. Pokiaľ sa podarí poskytnúť histórii ľudskú tvár, zahrnúť v nej všetky možné ľudské komplexity, zabráni to redukovať šoa na jednodimenzionálny obraz alebo na akúsi abstraktnú, odcudzenú entitu. Tieto poznatky slúžia ako základ pre všetku vzdelávaciu prácu. Vzdelávacie materiály Jad Vašem zdôrazňujú každodenný život obetí a ich boj pri prekonávaní prekážok k prežitiu. Pri štúdiu tejto tematiky sa študenti stretávajú s radom otázok: Ako sa Židia vyrovnávali s nacistickými protižidovskými nariadeniami? Aké boli ich morálne rozhodnutia? Ako vnímali svoj osud? Čo sa stalo s vierou, tradíciou, nádejou a ľudskou dôstojnosťou?

Dr. Avraham Weinreb pôsobil vo Vilniuskom gete v Litve ako lekár. V zime roku 1942 ho zaskočila nasledujúca skutočnosť. Mnoho ľudí sa nakazilo tuberkulózou, za liek sa považovalo kalcium. Dr. Weinreb mal iba obmedzené množstvo kalcia. Kládol si otázku, akým spôsobom rozdeliť liek medzi pacientov. Pokiaľ by všetkým dal rovnaké množstvo, rýchlo by sa liek spotreboval. . Pokiaľ by dal liek iba menšiemu počtu chorých, väčšie dávky by im pomohli prežiť. Nechcel sa rozhodnúť sám , a tak zvolal schôdzu, na ktorej boli prítomní kolega lekár, člen židovskej samosprávy geta, rabín a sudca. Rabín prehlásil, že iba Boh rozhoduje o živote a smrti. Sudca povedal, že na smrť sa môže odsúdiť iba človek, ktorý sa vážne previnil. Nechcel sa rozhodnúť, pretože rozhodnutím by chorých poslal na smrť. Dr. Weinreb nakoniec rozdelil kalcium rovným dielom medzi chorých.

Za niekoľko mesiacov sa situácia opakovala. Opäť sa poradil s vybranou skupinou. Tentokrát sa však rozhodol dať inzulín iba menej chorým. Nakoniec však nanešťastie, k veľkej bolesti Dr. Weinreba, všetci chorí zomreli.. Na týchto príkladoch vidíte, že ľudia boli nútení robiť rozhodnutia, ktoré na nejakú dobu ovplyvňovali prežitie iných.

Keď sa zaoberáme otázkou ľudí, ktorých zasiahla šoa, nesmieme naše poznanie obmedzovať na predvojnové a vojnové obdobie. Rovnako dôležité je študovať povojnové cesty a návraty do obyčajného života. Čo pre nich bolo najťažšie? Ako sa vyrovnávali s myšlienkou na pomstu? Akým spôsobom sa znovu vracali do rodinného života? Túžba po novom živote niektorých preživších priviedla do nových domovov. Volili emigráciu do Izraela, Austrálie, Spojených štátov amerických, Južnej Afriky a ďalších krajín. Preživší a veliteľ odporu v gete vo Vilne Abba Kovner povedal: „Nič ma neprekvapuje viac ako fakt, že preživší mali právo sa stať zlodejmi a lupičmi, ale oni sa vrátili do normálneho kolobehu života.“

Témy páchateľov a prizerajúcich (divákov) predstavujú veľkú výzvu pre pedagógov. Študenti sa snažia pochopiť, ako je možné, že niekto vraždil a iný zostal ľahostajný voči utrpeniu spoluobčanov. Prečo nemecká armáda vraždila Židov? Prečo ľudia, ktorí žili v blízkosti táborov prehlasujú, že o ničom nevedeli, hoci boli v samom centre diania? Dávame prednosť rozvoju kritického myslenia u študentov pred ponukou zjednodušujúcich záverov.

Počas šoa sa naplno prejavil sklon ľudstva k zlu. V rovnakej dobe sa ale vyskytli jedinci, ktorí prejavili odvahu a súcit. Stretávanie sa s dvoma protichodnými typmi správania nás núti sa zamýšľať nad našimi zásadami a morálkou. Titul Spravodlivý medzi národmi sa udeľuje od roku 1963. Základom pre toto ocenenie je zákon o založení Jad Vašem.

Milena Jesenská bola súčasťou skupiny, ktorá pomáhala Židom prechádzať cez hranice. Gróf Zedwitz prevážal týchto ľudí.

Milenu Jesenskú zatklo Gestapo už 11. októbra 1939. Dopisy, ktoré boli nájdené v jej byte, priviedli Gestapo na Zedwitzovu stopu. Bol okamžite zadržaný a až po pätnástich mesiacoch väznenia prepustený na slobodu. Jesenská bola držaná v niekoľkých väzniciach a nakoniec bola deportovaná do ženského koncentračného tábora v Ravensbrücku. . Žalostné podmienky v koncentračnom tábore spôsobili výrazné zhoršenie Mileninho zdravotného stavu, ktorému nakoniec podľahla a zomrela 17. mája 1944. Milena Jesenská bola 14. decembra 1994 Pamätníkom Jad Vašem uznaná ako Spravodlivá medzi národmi.

Historici dnes zdôrazňujú naratívny charakter historiografie, predkladajúcej minulosť, ktorá je otvorená škále interpretácií a pochopení, čiastočne závislých od hľadiska a perspektívy rozprávača. Medzinárodná škola pre výuku holokaustu túto skutočnosť zahŕňa do vzdelávacieho prístupu. V jednotlivých krajinách sa rozličným spôsobom formuje pripomienka šoa , a preto je veľmi dôležité, že sa pedagógovia z celého sveta môžu stretávať a vzájomne sa inšpirovať. Medzinárodná škola pre výuku holokaustu tento princíp integruje do vzdelávacieho prístupu. Vypočutie iných názorov formuje prehľad a možnosť pozrieť sa na vlastnú identitu, minulosť a pripomienku. Medzinárodná škola pre výuku holokaustu sa zoznamuje so skúsenosťami z rôznych krajín. Stávajú sa inšpiráciou pre vytváranie nových materiálov a neoddeliteľnou súčasťou seminárov.

Preživší holokaust sú hlavnými rozprávačmi dejín holokaustu, podieľajú sa na pripomínaní týchto udalostí, aktívne pôsobia i na poli vzdelávacom. Svedectvá a osobné stretnutia s preživším tvoria základňu pre odovzdávanie histórie a pripomienku šoa pre ďalšie generácie. V budúcnosti bude existovať svet bez očitých svedkov, bez preživších. Pre pedagógov táto skutočnosť predstavuje veľkú výzvu, akým spôsobom nájsť nové cesty priblíženia preživších novým mladým generáciám. Nebude možné využiť priamy kontakt medzi študentmi a preživšími.

Hromadná vražda Židov počas druhej svetovej vojny vyšla z radikálnej rasovej ideológie, ktorá si sama stanovila za cieľ zničiť existujúcu humanistickú etiku a fyzicky zničiť národ, ktorý identifikovala ako pôvodcu základov tejto ľudskej etiky – ľudí, ktorí zanechali svetu také etické základy ako Desatoro a jeho prikázanie „Nezabiješ.“ Medzinárodná škola pre výuku holokaustu zahrňuje židovskú etiku a mravný zákon do vzdelávacieho programu. Zároveň vyučuje, akým spôsobom nacisti chceli tieto princípy pošliapať. Semináre a vzdelávacie materiály sa zamýšľajú nad univerzálnymi hodnotami a ľudskými právami, akcentujú osobnú zodpovednosť pri prevencii rasistických a xenofóbnych postojov.

Jad Vašem podporuje školské osnovy, ktoré zohľadňujú vek študentov. Študenti sú postupne zoznamovaní s udalosťami šoa podľa svojich vyvíjajúcich sa emočných a kognitívnych schopností. Tento prístup vyžaduje začatie výuky už v prvom stupni základnej školy, ale spôsobom, ktorý je prispôsobený schopnostiam žiakov. Postupuje sa špirálovite od hodnôt, napr. empatie a rodinných vzťahov. Pre najmenších žiakov existujú prerozprávané príbehy, ktorých súčasťou je vždy príbeh o záchrane Židov so šťastným koncom. Študenti nižších ročníkov stredných škôl sa už zaoberajú etickými otázkami a dilemami v spoločnosti. Maturanti skúmajú širší historický kontext, príčinu a následok jednotlivých udalostí, nacionálnu ideológiu, mnohostranný svetový konflikt. Špirálový prístup postupuje od jednotlivca ku komunite a konečne k spoločnosti, zatiaľ čo spolieha na základ tvorený postupnou akumuláciou vedomostí o holokauste ako takom. Študentovo stretávanie sa s minulosťou a jej etickými dilemami bude v priebehu rokov internalizované a prispeje ku konštrukcii jeho/jej vlastnej identity a etických princípov.

Štúdium holokaustu ako ľudskej skúsenosti presahuje hranice historickej disciplíny. Prezentácia príbehov sa prelína v ďalších oblastiach: v umení, literatúre, filozofii a ďalších. Začlenenie rozmanitých prostriedkov ponúka prístup do vnútra ľudskej duše, ktoré historické dokumenty nie vždy umožňujú.

Príkladom je práca s tvorbou Zinovia Tolkačova:

Osloboditeľ, Zinovi Tolkačov, tvoril, aby zdokumentoval, čoho bol svedkom. „Musel som to urobiť, nemohol som si pomôcť. Srdce ma viedlo, svedomie mi nedalo spať, nenávisť voči fašizmu prevážila.“ Týmito slovami umelec -vojak v uniforme Červenej armády Zinovi Tolkačov (1903-1977) vyjadril pocity človeka -umelca, ktorý práve zastal pred bránami pekla.

Po napadnutí Sovietskeho zväzu v júni 1941 sa Tolkačov dobrovoľne prihlásil na front. Až ku koncu vojny, na jeseň 1944, vojenské autority vypočuli jeho požiadavku a pridelili ho k policajnému oddeleniu Prvého ukrajinského frontu, ktorá mala centrum v Ľubline v blízkosti vyhladzovacieho tábora Majdanek. Šokovaný scénami sa Tolkačov po 45 dňoch bez jedla a pitia pohrúžil do obrazov s tematikou hrôz Majdanku. Tolkačov poskytol svoje dielo členovi Poľsko –sovietskej komisie pre vyšetrovanie zločinov nacistov. Člen komisie ho požiadal, aby dokončil dielo pred 27. novembrom 1944, termín začatia procesu s veliteľmi tábora Majdanek. Výstava bola otvorená deň pred samotným procesom v Ľublinskom múzeu umení a vzbudila veľký záujem poľskej tlače. V Ľubline predali 128 000 vstupeniek a ďalej sa výstava stala putovnou. V cykle z Majdanku Tolkačov vytvoril sériu symbolov, ktoré sa stali vyjadrením desu života v tábore Majdanek. Tolkačov bez obalu konfrontoval divákov s nebývalo brutálnou realitou, s ktorou sa sám stretol a oslovil tak sovietskych občanov i Židov. Krátko po oslobodení Osvienčimu Červenou armádou Tolkačov sprevádza Komisiu pre vyšetrovanie zločinov nacistov do Osvienčimu. Znovu cíti potrebu zachytiť, čo vidí. Nemá dostatok papieru, a tak vchádza do bývalého veliteľstva tábora a odnáša si papiere s hlavičkami: Kommandantur Konzentrationslager Auschwitz, I.G. Farbenindustrie Aktiengesellschaft, Der Oberprasident der Provinz Oberschlesien.

Hlavičky sa stali neoddeliteľnou súčasťou kompozície jeho diel a sú výrečnou výpoveďou o nacistických utlačovateľoch. Maľuje pod veľkým tlakom. Na skice pripisuje rôzne svedectvá preživších. Píše – „pamätať si, nezabudnúť.“ Používal iba obmedzené prostriedky, tužku a papier a napriek tomu sa mu podarilo vytvoriť dielo významného rozsahu. Divákom ide mráz po chrbte pri pomyslení, že pred niekoľkými dňami sa na tieto papiere písali rozkazy k vraždeniu.

Išiel som pozdĺž koľajníc ku skladom. Sneh všetko pokryl. Prudký vietor vykreslil do snehu záveje. Vedľa čiastočne otvorených dverí leží hromada kobercov. Než som došiel k druhému skladu, všimol som si dve náhliace sa ženy. Jedna z nich sa prudko rozbehla smerom ku mne. Nemohol som si pomôcť a pozeral som na pár detských topánočiek, ktoré žena držala v ruke. Topánky boli rôznej veľkosti a farby. „Líza, Líza, počkaj, neponáhľaj sa!“ Ozvalo sa za mnou. Žena sa otočila za hlasom. V jej tvári sa zrkadlil hlad, vrásky a unavený pohľad jediného oka, z druhého z prázdnej očnej jamky vytekala slza.

Ženy sa stretli. Spýtal som sa jednookej ženy, prečo nesie topánočky. Vysvetlil som jej, že som umelec a je pre mňa dôležité všetko pochopiť.

„Memento! Vzala som ich ako memento!“ A veľká slza jej stiekla po tvári.

V „Líza, Líza“ sa objavuje otázka, ktorú si kladú mnohí. Čo sa stalo s definíciou humanizmu a pokroku? Mona Líza Leonarda Da Vinciho predstavuje renesanciu. Líza reprezentuje model po holokauste. Filozof Teodor Adorno hovorí, že svet je rozdelený na obdobie od Stvorenia sveta do holokaustu a na obdobie od holokaustu ďalej. Nemôžeme žiť rovnako, holokaust zmenil celý svet, nemôžeme hoj a následky ignorovať.

„Líza“ - 1945 - Zinovi Tolkačov zo zbierok Múzea umení Yad Vashem