Friends  |  Press Room  |  Contact Us

The International School for Holocaust Studies

„Hrdinovia medzi nami“
Spravodliví medzi národmi


Modelová hodina


Autori: Dr. Chava Baruch a Mgr. Miriam Mouryc
Preklad: PhDr. Alica Virdzeková
Cieľová skupina: študenti vo veku 14 až 18 rokov
Doba trvania: 1-2 hodiny

Obsah:


Predhovor

Človeku, ktorý mi vrátil vieru- Yehuda Bacon
Múzeum umení holokaustu – Jad Vašem
)
Človeku, ktorý mi vrátil vieru- Yehuda Bacon
Múzeum umení holokaustu – Jad Vašem

„ Kto zachráni jeden ľudský život, zachráni celý svet.“

(Mišna, Sanhedrin 4:5)

Keď sa učitelia zaoberajú témou holokaustu, v mnohých prípadoch hovoria o antisemitizme, nacistickej ideológii, getách, vyhladzovacích táboroch. Pokusy o záchranu a odboj sa netešia veľkému záujmu.
Študenti nepoznajú spletité osudy záchrancov a zachránených, odboj vnímajú ako vojenský čin. Je dôležité si uvedomiť dôležitosť duchovného odboja. Zoznámite sa s ľuďmi, ktorí sa neriadili zákonmi totalitného nacistického Nemecka a rozhodli sa riskovať vlastný život a životy blízkych pre záchranu Židov.

Úvod

Primo Levi popisuje svojho záchrancu Lorenza Perrone (Keď je toto človek, Sefer 1995)

„Ak by malo mať nejaký zmysel pokúšať sa vysvetliť, prečo som to bol práve ja medzi tisícimi rovnakými bytosťami, kto tú skúšku vydržal, myslím, že ak žijem dodnes, vďačím za to práve Lorenzovi, a ani nie toľko pre tú materiálnu pomoc, ako skôr preto, že mi svojou prítomnosťou, tým svojím tak miernym a samozrejmým spôsobom dobroty neustále pripomínal, že stále ešte existuje mimo tento náš i iný, spravodlivý svet, niečo a niekto, čo je ešte čisté a poctivé, neskorumpované a nebarbarské, vzdialené všetkej nenávisti a strachu, niečo neľahko definovateľného, akási vzdialená možnosť dobra, pre ktorú stojí za to zostať nažive.“

Židia klepali na dvere možných záchrancov, ktorí sa ocitli tvárou v tvár nutnému okamžitému rozhodnutiu. Väčšinou išlo o inštinktívny prejav ľudskosti, ktorý prebehol bez predchádzajúceho premyslenia. Až neskôr nasledovalo morálne rozhodnutie.
Veľakrát sa jednalo o postupný proces, kedy sa záchrancovia začali zapájať do pomoci perzekvovaným Židom. Súhlas s ukrývaním počas záťahu a razií, poskytnutie prístrešia na dva dni sa rozvinulo v dlhodobú pomoc. Záchrancovia niesli dôsledky za rozhodnutie rôzne podľa miesta pobytu. Vo východnej Európe Nemci popravili nielen záchrancu, ale i celé rodiny. Oznámenia varujúce obyvateľov nepomáhať Židom byli hojne rozšírené. Všeobecne sa dá povedať, že v západnej Európe boli tresty miernejšie, aj keď i tu následky poskytnutia úkrytu zahŕňali pre niektorých Spravodlivých medzi národmi uväznenie v táboroch a následne smrť. Navyše sa ľudia stali svedkami brutálneho zachádzania so Židmi a odhodlania páchateľov zavraždiť každého židovského muža, ženu a dieťa, a tak sa báli postihov za poskytnutie akejkoľvek pomoci.
Záchrancovia a ukrývaní žili v neustálom strachu z udania susedov alebo kolaborantov. Obyčajní ľudia ťažko vzdorovali konvenciám a predpisom kvôli zvýšenému riziku. Tí, ktorí sa rozhodli poskytnúť pomoc, sa museli vzdať vlastného pohodlia a prispôsobiť sa podmienkam nelegálneho žitia. Veľakrát sa postavili proti normám spoločnosti, v ktorej žili.
Väčšina záchrancov boli obyčajní ľudia. Niektorí jednali na základe politického, ideologického alebo náboženského presvedčenia, iní neboli idealisti, ale osobnosti, ktoré sa zaujímali o dianie okolo nich. V mnoho prípadoch nikdy neplánovali, že niekoho zachránia. Neboli vôbec pripravení na výnimočné rozhodnutia s fatálnymi následkami.
Záchrancovia boli obyčajní ľudia a práve ich ľudskosť nás oslovuje až do dnešných dní. Yad Vashem ocenil titulom Spravodlivý medzi národmi záchrancov zo 44 krajín.
Medzi záchrancami nájdeme kresťanov všetkých denominácií a cirkví, moslimov a agnostikov, ženy a mužov rozličných vekových kategórií. Záchrancovia pochádzali z rôznych spoločenských vrstiev: vzdelaní ľudia, negramotní sedliaci, verejní činitelia, univerzitní profesori, učitelia, lekári, duchovní, mníšky, diplomati, rybári, riaditeľ zoo, majiteľ cirkusu a mnohí ďalší.

Pedagogické ciele

  1. Informovať študentov o rôznych aspektoch odporu a odboja
  2. Umožniť študentom porozumieť predpokladom vzniku a významu odboja v historickom kontexte holokaustu.
  3. Pochopiť, aká bola cena, ktorú záchrancovia niesli za svoje rozhodnutie.
  4. Zdôrazniť, že záchrancovia boli „obyčajní “ ľudia, ktorí sa rozhodli na základe morálnych hodnôt proti politickým a spoločenským normám, bez ohľadu na ohrozenie a tlak okolia.
  5. Predstaviť Spravodlivých medzi národmi prostredníctvom jednotlivých príbehov podľa vekovo orientovaného prístupu Jad Vašem.
  6. Pochopiť morálne dilemy a otázky, týkajúce sa záchranných akcií počas holokaustu. (Napr: Význam hrdinstva, rozdiel medzi oficiálnymi morálnymi hodnotami a zákonmi s prístupom jednotlivcov, význam dodržiavania zákonov, otázka vlastenectva. Čo je občan schopný obetovať pre vlasť?)

Priebeh hodiny

Krok 1: Úvodné otázky a diskusia

  1. Je možné vzdorovať totalitnému režimu?
  2. Aké sú možnosti boja jednotlivca v totalitnom systéme?
  3. nevyhnutné predpoklady pre vznik odporu a odboja ?

Židovský nos je na konci široký a pripomína číslicu šesťŽidovský nos je na konci široký a pripomína číslicu šesť

„Totalitné hnutia sú možné kdekoľvek, kde majú masy- z akéhokoľvek dôvodu - sklon politicky sa organizovať. Masy nespojuje žiadne vedomie spoločného záujmu, nemajú vyhranené triedne vedomie, vyjadriteľné v určitých, vymedzených a dosiahnuteľných cieľoch. Pojem masy je oprávnený iba tam, kde máme do činenia s ľuďmi, ktorí - vzhľadom k svojmu počtu alebo ľahostajnosti alebo spojením oboch - nemôžu byť začlenení do žiadneho organizovaného útvaru založeného na spoločnom záujme, do politických strán či mestských rás, profesijných organizácií či odborov. Sú potenciálne prítomní vo všetkých krajinách a tvoria väčšinu onej obrovskej časti populácie neutrálnych, politicky indiferentných ľudí, ktorí nikdy nevstupujú do politických strán a sotva kedy sa zúčastňujú volieb."
Hanna Arendt – Pôvod totalitarizmu, Oikúmené 1996


Krok 2: Skupinová práca

Študenti sa zoznámia s jednotlivými príbehmi a historickým pozadím. V skupine diskutujú na základe otázok. Vyberú jedného zo skupiny, ktorý výsledky predstaví celej triede
6-7 skupín študentov.
Každá skupina pracuje s jedným príbehom.

Anna Borkowska - Poľsko

 Anna Borkowska (druhá zľava) s Abbom Kovnerom (druhý sprava) pri udeľovaní ocenení vo Varšave Anna Borkowska (druhá zľava) s Abbom Kovnerom (druhý sprava) pri udeľovaní ocenení vo Varšave

Anna Borkowska pôsobila ako matka predstavená v malom dominikánskom kláštore v meste Kolonia Wilenska, blízko Vilna. V kláštore žilo 9 mníšok. Keď začalo vraždenie Židov vo Vilne, sestra Bertranda otvorila dvere kláštora a ukryla v ňom 17 členov ilegálnej židovskej organizácie HaShomer HaCair. Ukrývaní pracovali spoločne s mníškami na kláštorných pozemkoch. Oslovovali sestru Betrandu Ima (v hebrejčine mamička).
V celách kláštora prišiel Abba Kovner na skutočný význam vraždenia v Ponaroch a uvedomil si, že toto vraždenie je súčasťou systematického a komplexného plánu na likvidáciu európskych Židov. Nápad na povstanie v gete vznikol práve tu. V prehlásení povstania čítame: Hitler plánuje zničiť všetko európske židovstvo....Nepôjdeme ako ovce na porážku! Sme slabí a bezbranní, ale odboj je naše jediná voľba. ...Bráňme sa! Do posledného dychu! Kovner zoznámil ostatných s týmto prehlásením v decembri 1941, toto prehlásenie bolo zostavené v kláštore a distribuované v gete.
Na konci decembra 1941 sa ukrývaní rozhodli opustiť bezpečie kláštora a vrátiť sa do geta, kde chceli zorganizovať odbojovú jednotku. Sestra Bertranda sa im v tom márne snažila zabrániť.
Neskôr prišla k bránam geta a stretla sa s Kovnerom. Chcem sa k vám pripojiť. Boh je v gete. Kovner jej plány vyhovoril a požiadal ju o zbrane. A tak mníška ako prvá prepašovala granáty do geta.
V septembri 1943 Nemci Annu Borkowskú zatkli, donútili mníšky kláštor opustiť a uzavreli ho.
Povstalci z geta, ktorí po vojne emigrovali do Izraela, nikdy na Annu nezabudli. Podarilo sa im obnoviť kontakt až v roku 1984, kedy Anna žila v malom byte vo Varšave.

V roku 1984 bol Anne Borowskej udelený titul Spravodlivý medzi národmi spoločne so šiestimi mníškami a Abba Kovner zasadil na ich počesť strom v Aleji spravodlivých.

Historické pozadie príbehu:
Pred vypuknutím druhej svetové vojny žilo v Poľsku 3 300 000 Židov. Nemecko napadlo Poľsko 1.septembra 1939 a podľa paktu, ktorý bol podpísaný krátko predtým, bola krajina rozdelená medzi Sovietsky zväz a nacistické Nemecko. Západné časti Poľska boli anektované Nemeckom a vo zvyšných častiach bol vytvorený Generálny gouvernement, ktorý bol kontrolovaný Nemcami. Asi 1 200 000 poľských Židov sa dostalo pod sovietsku vládu až do leta roku 1941, kedy Nemecko napadlo Sovietsky zväz a dobylo zvyšné územia bývalého Poľska.
Ihneď po nemeckej okupácii v roku 1939 došlo k ustanoveniu protižidovských opatrení. Židia museli nosiť pásku s Dávidovou hviezdou. Tieto opatrenia zahrnovali konfiškáciu majetku, nútené práce, obmedzenie pohybu, zakladanie get, kde v období 1941-1942 Židia umierali od hladu, zimy a na nákazlivé choroby.
V decembri 1941 bol založený prvý vyhladzovací tábor Chelmno. V roku 1942 ako súčasť Operácie Reinhard vznikli ďalšie tri tábory: Sobibor, Belzec a Treblinka. Koncentračné tábory Majdanek a Osvienčim zmenili svoju funkciu a stali sa tiež vyhladzovacími tábormi. Do konca roku 1942 bola väčšina poľských Židov zavraždená. Odhaduje sa, že 3 000 000 poľských Židov - 90% predvojnovej komunity – bolo zavraždených počas holokaustu.

Oscar Schindler- Nemecko

Oscar SchindlerOscar Schindler

Schindler sa narodil v Svitavách v nemeckej rodine poisťovacieho agenta. Po ukončení školskej dochádzky pracoval prevažne ako cestujúci obchodný zástupca rôznych firiem, občas sa pokúšal podnikať. Počas hospodárskej krízy v 30.rokoch musel niekoľkokrát zmeniť zamestnanie. Pracoval pre nemeckú rozviedku Abwehr. V júli1938 bol odhalený a zatknutý, ale onedlho bola prijatá Mníchovská dohoda a Schindler bol ako politický väzeň prepustený. Po okupácii Československa vstúpil do NSDAP.
Na začiatku vojny v septembri 1939 sa Schindler objavuje v okupovanom Krakove. V októbri 1939 sa stáva majiteľom krakovskej továrne na smaltované výrobky, skonfiškovanej židovským majiteľom, ktorú pomenoval Deutsche Emailewaren-Fabrik. V jeho továrni pracovalo okolo 1000 robotníkov, z toho asi polovica boli Židia z krakovského geta. Tvrdí sa, že pôvodne boli jeho jedinou motiváciou peniaze.
Neskôr sa stále viac snažil brániť svojich robotníkov medzi iným tzv. „investorov“ - bohatších Židov, ktorí mu na kúpu a prevádzku továrne požičali peniaze (postavenie zamestnaných Židov bolo všeobecne lepšie; za daných pomerov bola takáto spolupráca obojstranne výhodná). Mal napríklad tvrdiť, že i nekvalifikovaní robotníci (napr. investori s rodinami) boli pre továreň nenahraditeľní a pokiaľ by im niekto spôsobil ujmu, sťažoval by sa a žiadal náhradu od vlády. Schindler vyrábal najmä pre armádu a tým sa vyhol tomu, aby jeho továreň bola ako iné „vojensky nedôležité“ prevádzky uzavretá.
Na jeseň 1944, kedy sa blížila Červená armáda a koncentračný tábor mal byť likvidovaný, Schindler zorganizoval presun necelej tisícky svojich robotníkov (vrátane niekoľkých malých detí) do továrne v Brnenci (nemecky Brünnlitz) vo vtedajšej Sudetskej župe, kde od jari 1944 vznikala pobočka koncentračného tábora Gross-Rosen. Objekt továrne bol rovnako arizovaným židovským majetkom (ako v Krakove). Tu sa „Schindlerovi Židia“ (cca 700 mužov a 300 žien) spolu s totálne nasadenými Poliakmi až do 2. mája 1945 podieľali na výrobe protilietadlovej munície (muničná továreň bola v asi 20 km vzdialenej Poličke). Transport do Brnenca sa uskutočnil na etapy v októbri až v novembri 1944, cez koncentračné tábory Gross-Rosen (muži) a Osvienčim (ženy), kde boli „Schindlerovi Židia“ doplnení o požadovaný počet robotníkov.
Po vojne sa k sťahovaniu továrne z Krakova do Brnenca vyjadril samotný Oskar Schindler: „Keď som v roku 1944 dostal prostredníctvom zbrojnej inšpekcie príkaz k presťahovaniu môjho závodu do Sudetov, snažil som sa prirodzene zaistiť i presťahovanie tých, ktorí u mňa pracovali, židovských pracovníkov. S podporou vojenských úradov som zostavil menný zoznam.“ (Oskar Schindler, záchranca a sveták. Poľský dokumentárny film z roku 1994. České znenie skupina Petra Zvoníčka, 1994.) Brnenec bol oslobodený 8. mája roku 1945. Krátko predtým Schindler s manželkou a niekoľkými prominentnými robotníkmi, ktorí mu mali dosvedčiť jeho zásluhy, opustili továreň a zamieril k americkým líniám. Mal obavy, aby v oslobodenom Československu nebol ako člen NSDAP, výrobca zbraní a bývalý informátor nemeckej rozviedky uväznený. Po vojne proti nemu bolo skutočne zavedené trestné stíhanie Mimoriadnym ľudovým súdom v Ostrave, ale po vypočutí niekoľkých bývalých brneneckých robotníkov a vzhľadom k Schindlerovmu pobytu v Nemecku bolo zastavené, na žiadnom medzinárodnom zozname hľadaných vojnových zločincov sa jeho meno neobjavilo.
Po vojne Schindler nejaký čas pôsobil v Nemecku, neskôr emigroval do Argentíny, kde sa snažil podnikať v chove dobytka. Potom, čo skrachoval, prijal pozvanie niekoľkých „svojich Židov“ do Izraela, kde nejakú dobu žil vďaka ich finančnej podpore. Tu pracoval tiež ako vrátnik v múzeu, avšak mal problémy s alkoholom, a tak bol nakoniec prepustený. V roku 1958 sa vrátil do Nemecka. Nasledovala séria ďalších neúspešných pokusov o podnikanie. Niekoľkokrát si požičiaval peniaze od „svojich Židov“. Oskar Schindler zomrel 9. októbra 1974 vo veku 66 rokov v Hildesheime v Nemecku V roku 1974 boli jeho ostatky prevezené do Jeruzalemu, je pochovaný na katolíckom cintoríne na hore Sion. Nápis na náhrobku hovorí: Nezabudnuteľný záchranca 1 200 prenasledovaných Židov.

V roku 1962 Schindler zasadil strom v Aleji spravodlivých v Jad Vašem. Oskar a Emilia Schindlerovci boli uznaní za Spravodlivých medzi národmi v roku 1993.

Historické pozadie príbehu:
Perzekúcia Židov v Krakove začala 6.septembra 1939, keď mesto okupovali Nemci. Krakov sa stal sídlom úradov, a tak Nemci chceli Židov vyhnať z mesta. Začali Židov z Krakova vykazovať. Pred vojnou žilo v Krakove 60 000 Židov, v roku 1941 iba 18 000. Židia sa museli odsťahovať do geta v chudobnej štvrti. Pracovali v továrňach v preplnenom gete.
Deportácie z Krakova začali v máji 1942. Stovky Židov boli zastrelení priamo v gete, iných vyvliekli z domovov a deportovali vlakmi do Belzeca a Osvienčimu -Birkenau. V marci 1943 Nemci geto zlikvidovali. 2 000 Židov odviedli do tábora nútených prác v Plaszowe a ostatných transportovali do Osvienčimu. Veliteľom tábora v Plaszowe bol od marca 1943 do septembra 1944 Amon Goeth. Choval sa veľmi kruto, robil selekcie, strieľal do väzňov, pracovné podmienky väznených boli vražedné.

Anton Schmid - Rakúsko

Anton Schmid

Anton Schmid sa narodil v roku 1900 vo Viedni. Vlastnil obchod s rádiami, bol ženatý, mal jednu dcéru. Počas druhej svetovej vojny bol po zabratí Rakúska odvedený do armády a pôsobil v Poľsku. Vo Vilne pôsobil vo Versprengten-Sammelstelle. Veliteľstvo bolo umiestené blízko vlakovej stanice a tak sa Schmid stal svedkom ponižovania a vraždenia Židov. Začal im pomáhať. Zamestnával ich ako robotníkov vo svojej vojenskej jednotke, obstarával im doklady, niektorých dostal z neslávne známeho väzenia Lukiski. Prevážal ich vojenskými autami do pokojnejších miest. Nakoniec ukrýval Židov v byte a v kancelárii.
Herman Adler a jeho žena Anita boli členmi sionistického hnutia. Keď boli Adlerovci v nebezpečenstve, Schmid zorganizoval ich úkryt u seba doma. Prostredníctvom Adlerovcov sa Schmid zoznámil s Mordechajom Tenenbaum-Tamarofom. Medzi vojakom Wehrmachtu a sionistickým aktivistom sa vytvorilo silné puto. Schmid začal pomáhať židovskému odboju.
Používal vojenské autá k pašovaniu Židov z Vilna, sprostredkoval kontakt medzi rôznymi odbojovými bunkami. Tenenbaum v roku 1941 varoval Schmida, že sa o jeho aktivitách vie. Schmid nedbal na varovanie a ďalej v nich pokračoval. Za svoje hrdinské činy zaplatil životom. V roku 1942 bol zatknutý, odsúdený za vlastizradu. V apríli 1942 bol popravený.
Pred popravou napísal v liste na rozlúčku svojej žene: „Zachoval som sa ako človek, nikomu som nechcel ublížiť.“

V roku 1964 bol Antonovi Schmidovi udelený titul Spravodlivý medzi národmi.

Historické pozadie príbehu:
Pred 2.svetovou vojnou bolo Vilno významných centrom židovskej vzdelanosti a kultúry. V roku 1939 mala židovská komunita vo Vilne 55 000 členov. Čoskoro po okupácii Vilna 24.júna 1941 Židov strieľali. V septembri 1941 bolo založené geto. Strieľanie ďalej pokračovalo a v priebehu nasledujúcich mesiacov Nemci a litovskí nacistickí kolaboranti zavraždili tisíce Židov v Ponare a okolí. Do konca roku 1941 bolo zavraždených 35 000 Židov a 3 500 ušlo. Ku konečnej likvidácii geta došlo v auguste a v septembri 1943, 12 000 mužov, žien a detí bolo deportovaných do táborov na východ.

Milena Jesenská - Česká republika

Milena JesenskáMilena Jesenská

Teraz Vás vidím už jasnejšie, pohyby Vášho tela, Vaše ruky, tak rýchla a rozhodná, ako by ste tu stáli predo mnou, avšak keď sa pokúsim pozdvihnúť zrak a pozrieť Vám do tváre, niečo preruší plynulý tok slov, ktoré teraz píšem .... Je to oheň. Nič iného než oheň už nevidím.
(z listu Franza Kafku Milene Jesenskej)

Milena Jesenská sa narodila 10. augusta roku 1896 v Prahe v rodine zubára a profesora medicíny na Karlovej univerzite v Prahe. Milena so svojím otcom, konzervatívnym katolíkom a českým vlastencom, mala veľmi napätý vzťah. Matka zomrela, keď bolo Milene trinásť, a celé jej dospievanie sa nieslo v znamení vzdoru a zúfalej snahy vymaniť sa z područia prežitkov a starých zvykov. Vyštudovala prestížne dievčenské gymnázium Minerva a potom začala študovať medicínu. Štúdium ale nikdy nedokončila.

Vo svojich dvadsiatich rokoch sa bezhlavo zamilovala do Ernsta Pollaka, ktorý pôsobil ako prekladateľ v bankovom dome, ale patril k okruhu popredných českých intelektuálov. Práve jeho prostredníctvom sa Milena zoznámila s Franzom Kafkom, Maxom Brodom, Franzom Werfelom a inými. Otec Mileny sa odmietol zmieriť so vzťahom svojej dcéry k nemecky hovoriacemu Židovi a dokonca ju nechal na niekoľko mesiacov zavrieť do psychiatrickej liečebne (jún 1917- marec 1918). Keď sa po prepustení z nemocnice za Pollaka vydala, prerušil s ňou všetok kontakt a prestal ju finančne podporovať. Mladý pár sa preto rozhodol presťahovať do Viedne. Milena vyučovala češtinu a začala písať do novín, zatiaľ ako dopisovateľka pre české noviny (písala o viedenských módnych trendoch). Nebola ale vo Viedni šťastná a naviac vzťah s Pollakom začal mať povážlivé trhliny. V tejto dobe sa zoznámila s Kafkovou tvorbou a nadviazala so spisovateľom písomný kontakt. Mala totiž v úmysle preložiť niektoré jeho poviedky do češtiny a požiadala ho teda o povolenie. To bol začiatok vášnivej korešpondencie medzi Kafkom a Milenou, ktorá trvala až do začiatku roku 1923. Jednalo sa čisto o platonický vzťah na diaľku s takmer nulovou šancou na jeho plnú realizáciu. Kafka sám ho nakoniec ukončil. Milena po jeho smrti v roku 1924 v nekrológu do Národných listov napísala, že „bol odsúdený dívať sa na svet s oslepujúcou jasnosťou, čo bolo pre neho tak neznesiteľné, že sa radšej vydal do náručia smrti.“

Po Kafkovej smrti Milena opustila svojho manžela a s krátkou prestávkou v Drážďanoch sa vrátila späť do Prahy. Nastúpila ako editorka Národných listov a následne prešla do Prítomnosti a vydobyla si stále miesto medzi poprednými českými spisovateľmi a novinármi židovského i nemeckého pôvodu. V roku 1927 si vzala architekta Bauhausa Jaromíra Krejcara a v roku 1928 sa im narodila dcéra Jana. Milena začala aktívne spolupracovať s komunistickou stranou a pravidelne prispievala do straníckeho časopisu Svet práce. Keď sa k nej ale doniesli správy o vykonštruovaných procesoch v ZSSR (1936), so stranou sa navždy rozišla.

Po nemeckom zabratí Sudetov v jeseni 1938 prichádzali do Prahy zástupy predovšetkým židovských utečencov. Rovnako ako mnoho ďalších pochopila i Milena Jesenská, že je iba otázkou času, kedy Hitler vtrhne do Československa a nabádala preto ideologicky nepohodlných kolegov, z ktorých väčšina mala židovský pôvod, aby cez Poľsko odišli na Západ. Dalo sa totiž predpokladať, že by po zabratí ČSR ako prví boli perzekvovaní. Nemecká invázia v marci 1939 tieto obavy plnou mierou naplnila. V tejto dobe dostala Milena echo od pôvodom nemeckého grófa Joachima von Zedwitz o pripravovanom únikovom koridore do Francúzska pre českých pilotov. Utečenci museli prekročiť hranice s Poľskom pri Moravskej Ostrave s pomocou miestnych prevádzačov. Potom mali pokračovať smerom na Katowice, kde sa nahlásili na britskej poľnej stanici. Briti mali zariadiť tajné eskorty utečencov do Anglicka. Jesenská a Zedwitz sa rozhodli využiť túto možnosť k preprave ohrozených spoluobčanov. Čoskoro sa Milenin byt stal pre tieto osoby prestupnou stanicou na ceste za slobodou. Milena pre nich zaobstarávala jedlo a falošné dokumenty potrebné pre dlhú cestu. Zedwitz v liste z 8. apríla 1945 uvádza: „Stretol som sa v jej byte v Kouřimskej 6 s mnohými ľuďmi, ktorí u nej našli úkryt a mohli sa pokojne pripravovať na útek do Poľska. Nikoho som z bezpečnostných dôvodov nepoznal menom a niektorých si už ani nevybavujem. Dohodli sme sa s Milenou, že jej budem v tejto činnosti nápomocný. Mojou úlohou bolo týchto ľudí dopraviť autom (bola to dvojsedačková Aerovka) z Prahy do Moravskej Ostravy, odkiaľ to k hraniciam bol už iba kúsok.“ Zedwitzovi bol priznaný status Spravodlivého medzi národmi.

Židovský komunista a novinár Eugen Klinger bol iba jedným z mnohých utečencov, ktorým sa týmto spôsobom podarilo zachrániť. Klinger sám strávil vojnu v londýnskom exile. Ešte v Prahe sa pokúšal Milenu prehovoriť, aby tiež ušla na Západ, ale ta túto ponuku odmietla. Verila totiž, že ako antifašistická aktivistka bola menej ohrozená ako jej židovskí priatelia, a rozhodla sa pomáhať, dokiaľ to len išlo. Bohužiaľ, sa ale ukázalo, že sa fatálne mýlila.

Milenu Jesenskú zatklo Gestapo už 11. októbra 1939. Listy, ktoré boli nájdené v jej byte, priviedli Gestapo na Zedwitzovu stopu. Bol okamžite zadržaný a až po pätnástich mesiacoch väznenia prepustený na slobodu. Jesenská bola držaná v niekoľkých väzniciach a nakoniec bola deportovaná do ženského koncentračného tábora v Ravensbrücku. Tu sa zoznámila s Margarétou Buberovou -Neumannovou, dcérou Martina Bubera, a toto stretnutie prerástlo v hlboké priateľstvo. Žalostné podmienky v koncentračnom tábore spôsobili rapídne zhoršenie Mileninho zdravotného stavu, ktorému nakoniec podľahla a zomrela 17. mája 1944.

Milena Jesenská bola 14. decembra 1994 Pamätníkom Yad Vashem uznaná ako Spravodlivá medzi národmi.

Historické pozadie príbehu :
Po Hitlerovom nástupe k moci mnohí utečenci hľadali útočisko v Československu a v Prahe. Nemecko požadovalo pripojenie Sudetov k Ríši. Na základe Mníchovskej dohody z 29.-30. septembra 1938 došlo k splneniu tejto požiadavky výmenou za prísľub prímeria zo strany Nemecka.
15.marca 1939 Nemecko porušilo Mníchovskú dohodu, prepadlo a následne okupovalo Čechy a Moravu. Bol vytvorený Protektorát Čechy a Morava. Niektorí Židia sa snažili utiecť do ešte slobodného Poľska, ale za šesť mesiacov Nemci zaútočili na Poľsko a začala sa 2.svetová vojna. V období medzi októbrom 1941 a marcom 1945 bola väčšina česk‎ých Židov deportovaná do Terezína a odtiaľ ďalej na východ.

Angela a František Melovci - Slovensko


Angela a František MelovciAngela a František Melovci

Rodina Lammová vlastnila pred vojnou rozsiahle pozemky v okolí slovenskej Nitry. Tam zamestnávali okolo šesťdesiat pracovníkov. Ako náhle vypukla vojna, osud nabral celkom opačný smer. Všetok majetok bol židovskej rodine Lammovcov skonfiškovaný a jej členovia prišli o všetky práva. Rovnako ako mnoho iných bola táto rodina vydaná na milosť a nemilosť slovenskej vláde a nacistickému Nemecku. Za tejto situácie niekdajší zamestnanec Lammovcov František Melo odmietol nechať svojho bývalého zamestnávateľa na holičkách a ponúkol celej rodine, ktorá bola teraz finančne na mizine, aby sa k nemu nasťahovala. Ani neskôr, keď už Židom hrozili deportácie a smrť, neprestal František Melo rodine pomáhať. Cítil sa zodpovedný za ich záchranu.

Po Slovenskom národnom povstaní začiatkom septembra 1944 sa Nemci dostali až k Nitre. V dobe, kedy prenasledovanie Židov a partizánov dosiahlo vrchol, Melovci vybudovali v stajniach úkryt pre svojich chránencov. Keď ale Nemci prešli k dôkladným prehliadkam a susedia začali niečo tušiť, Lammovci sa rozhodli opustiť úkryt a odísť do lesov. Mali šťastie – miestny hájnik ich nechal bývať vo svojej chalupe a Melovci ich tak mohli pravidelne navštevovať a prinášať jedlo. Neprestali ich ale prehovárať, aby sa vrátili do pôvodného úkrytu, pretože sa trápili pri pohľade na strádajúcu rodinu, ktorá ešte pred niekoľkými mesiacmi viedla spokojný život. Lammovci sa nakoniec nechali prehovoriť a na svoje veľké prekvapenie zistili, že Melovci medzitým poskytli útočisko ďalším prenasledovaným. Pani Korsbachová s dcérou sa schovávali v lese a Melovci ich našli premrznuté a na pokraji zrútenia. Zobrať si ich na starosť im prišlo úplne normálne a samozrejmé. Týmto spôsobom našlo u Melovcov úkryt deväť Židov.

Nebezpečenstvo, ktoré číhalo na ukrývaných i ich dobrodincov, bolo samozrejme obrovské. S postupom Červenej armády rástla i krutosť a násilné prostriedky užívané zo strany Nemcov. František bol známy svojimi sympatiami ku komunistickej strane a ani jeho účasť na odboji nebola tajomstvom, predstavoval preto ľahký terč prípadného útoku. Nebolo teda divu, že sa jedného dňa objavili u dverí Melovcov Nemci a slovenskí kolaboranti kvôli prehliadke domu a hospodárstva. Ako zázrakom neobjavili ukrývané osoby, zato však „pozvali“ syna Františka a Angely na druhý deň na komisárstvo, kde sa mal uskutočniť výsluch.

Toho večera sa rozprúdila u Melovcov dramatická diskusia. Všetkým bolo jasné, že pokiaľ sa syn František druhý deň neohlási, prídu si preňho a tentokrát by prehliadka nemusela dopadnúť tak dobre. Po bolestnej úvahe bolo rozhodnuté, že Lammovci zostanú, kde sú, a syn poslúchne nemecký rozkaz, i keby ho to malo stáť život. Druhý deň ráno sa teda František Melo mladší vydal do mesta na komisárstvo. Ani v najťažších chvíľach krutého výsluchu nevyzradil ani ukrývané osoby, ani svojich kamarátov partizánov a našťastie výsluch i následnú väzbu prežil.

Lammovci sa dočkali u Melovcov oslobodenia.

Po vojne sa rodina Lammovcov presťahovala do Izraela a v roku 1964 pozvali Angelu, aby ich v ich novom domove navštívila.

V roku 1979 boli František a Angela Melovci so synom uznaní ako Spravodliví medzi národmi.

V auguste 2004, teda šesťdesiat rokov potom, čo bola rodina Lammovcov zachránená Františkom a Angelou, sa Edita Lammová -Veselá i s rodinou (dvaja synovia, nevesta a šesť vnúčat) vydala na Slovensko. Bolo to po prvýkrát, čo sa Edita znovu pozrela do rodnej dediny, v ktorej vyrastala a prežila vojnové roky. Ich dom, ako aj dom Melovcov s úkrytom, zostal nedotknutý- ako by sa od tej doby nič nezmenilo. Angela a František síce už zomreli, ale ich vnuk býval na rovnakom mieste a mohol teda uvítať ženu, ktorú jeho prarodičia zachránili. Edita Lammová zomrela v roku 2007 ako posledný svedok statočnej záchrannej akcie v jednej malej slovenskej dedinke.

Historické pozadie príbehu:
Po rozdelení Československa v roku1939 vznikol Slovenský štát pod vedením katolíckeho kňaza Jozefa Tisa. Slovensko kolaborovalo s nacistickým Nemeckom.
Bolo prvou krajinou Osi, ktorá súhlasila s deportáciami miestnych Židov. Medzi marcom a októbrom 1942 slovenské úrady poslali 58 000 slovenských Židov do pracovných a koncentračných táborov, odkiaľ boli deportovaní do vyhladzovacích táborov na území Poľska. Deportácie prestali na jeseň 1942, ale jednalo sa iba o odklad pre 24 000 Židov.
S blížiacou sa Červenou armádou vypuklo 29.augusta 1944 Slovenské národné povstanie. Protifašistick‎ý odboj povstal proti Tisovmu režimu a Nemcom. Deportácie Židov boli obnovené.12 600 Židov deportovali do táborov.
Z 90 000 slovenských Židov bolo zavraždených 69 500 v dobe holokaustu.

Henry Christian a Ellen Margrethe Thomsen – Dánsko

Henry Christian ThomsenHenry Christian Thomsen

Henry Christian Thomsen so svojou manželkou Ellen Margrethe boli majiteľmi hostinca v Snekkerstene, dedinke neďaleko Elsinoru v severnom Zeelande. Do Švédska sa tadiaľto dostalo odhadom tisíc osôb. Thomsenovci boli aktívnymi členmi odboja a ich hostinec sa stal centrálnym bodom tajnej spojovacej cesty do Švédska. Rybárom, ktorí na svojich loďkách prepravovali Židov, slúžil ako miesto stretnutí, a Židia samotní tu buď nachádzali úkryt, alebo boli Thomsenovcami presmerovaní na inú adresu, kde mali nájsť prístrešie. Potom, čo sa počet židovských utečencov navýšil, Thomsen obstaral loďku a niekoľko prevozov do Švédska urobil na vlastnú päsť.
Obyvatelia dediny záchrannú akciu podporovali a mnohí aktívne prispeli k jej úspechu. Objavili sa však aj výnimky. Už v priebehu prvých dní jeden snekkerstenský občan sympatizujúci s Nemeckom hlásil na policajnú stanicu v dánskom Elsinore, že videl skupinku židovských utečencov, ako nastupujú na loďku. Polícia utečencov skutočne zadržala, ale ako náhle s nimi policajti ušli dostatočnú vzdialenosť a stratili z dohľadu kolaboranta, zastavili auto a poradili Židom, aby sa vrátili do Snekkerstenu a vyhľadali hostinec, kde dostanú ďalšiu pomoc. Mnohí obyvatelia dediny a celého okolia pánu Thomsenovi napomáhali. Bol medzi nimi i doktor Jorgen Gersfelt, ktorý na seba vzal úlohu šoféra. Prevážal Židov do nočných úkrytov a k loďkám a mnohým Židom poskytol prístrešie u seba doma, dokiaľ sa im nepodarilo nalodiť.
Thomsen bol síce vypočúvaný Gestapom pre podozrenie z účasti na pašovaní Židov, ale nebol proti nemu nájdený jediný dôkaz. Až do augusta 1944 v tejto podzemnej činnosti nerušene pôsobil. Vtedy bol znovu zadržaný a deportovaný do koncentračného tábora v Neuengamme v Nemecku, kde o štyri mesiace neskôr zahynul. Mal tridsaťosem rokov.

V roku 1968 bolo Pamätníkom Yad Vashem udelené manželom Henrymu Christianovi a Ellen Margrethe Thomsenovým vyznamenanie “Spravodliví medzi národmi”.

V tom istom roku paní Thomsenová navštívila Izrael a zasadila strom v aleji Spravodlivých.

Historické pozadie príbehu:
Nemecko okupovalo Dánsko už v apríli 1940. Dáni boli podľa nacistickej teórie považovaní za árijcov. Okupácia Dánska prebiehala umiernene. I počas okupácie fungovala demokraticky zvolená dánska vláda a parlament, rovnako ako polícia a justičný systém. Počas prvých rokov okupácie sa situácia pre Židov nezmenila. V roku 1943 došlo k výraznému obratu. Po sérii štrajkov a sabotáží proti Nemecku sa Nemci rozhodli sprísniť dánsku autonómiu. Vláda protestovala. Nemecký vojenský veliteľ vyhlásil výnimočn‎ý stav a nemecký zmocnenec pripravoval deportáciu 7 800 Židov.
Táto informácia sa dostala na verejnosť. Židia boli varovaní, schovali sa v rybárskych prístavoch a odtiaľ pokračovalo ich smerovanie do Švédska. Verejná podpora a fyzická blízkosť Švédska umožnili dánskemu odboju odviezť 7200 Židov a 700 nežidovských príbuzných do Švédska. 500 Židov – najmä starších a chorých - bolo uväznených a odvezených do Terezína.
Záchranná akcia dánskeho odboja je unikátna. Dáni z rôznych spoločenský‎ch tried sa zúčastnili tejto úlohy – intelektuáli, rybári, kňazi, policajti, lekári, robotníci.
Jednalo sa o národný protest proti nacistickému Nemecku a potvrdenie demokratických a humanistických hodnôt.
Ocenenie Spravodlivý medzi národmi bolo udelené celému dánskemu odboju.

Krok 3. Prezentácia pred triedou
1. Každá skupina prezentuje príbeh na základe nasledujúcich otázok, ktoré boli základom skupinovej práce.

  • Popíšte príbeh záchrancu: Ako, kde a kedy zachránil?
  • Prečo zachránil židovský život ?
  • Kedy nastal rozhodujúci okamžik a myšlienky sa stali činmi?
  • Čo mali záchrancovia spoločné?
  • Koľko ľudí bolo potrebných na záchranu jedného života?
  • Ako za svoje činy zaplatili?
  • Aký bol význam ich činu pre Židov?
  • Je možné považovať záchranu za odboj?
  • Máme záchrancov pripomínať? Prečo?

Krok 4. Študenti sami vytvárajú a prezentujú kritéria pre udelenie titulu Spravodlivý medzi národmi na základe nasledujúcich otázok:

  • Aký je váš názor na ocenenie záchrancov? Je nutné im udeľovať titul Spravodlivý medzi národmi, alebo sa jedná o samozrejmý čin pomoci ľuďom v núdzi?
  • Napíšte päť kritérií.

Krok 5. Učiteľ prezentuje kritériá Jad Vašem po prezentácii študentov.

Medaila udeľovaná Spravodlivým medzi národmiMedaila udeľovaná Spravodlivým medzi národmi

  • Dotyčný sa pokúsil zachrániť Žida alebo Židov (bez ohľadu na to, či bol tento pokus úspešný alebo nie).
  • Záchranca riskoval svoj život a bezpečie.
  • Záchrana sa týkala najmenej jednej židovskej zachránenej osoby.
  • Záchranca nepožadoval peňažnú kompenzáciu záchrannej operácie.
  • Existuje dôkaz vo forme svedectiev obidvoch strán - principiálne od strany zachránenej - alebo nespochybniteľná dokumentácia.

Krok 6. Študenti porovnávajú svoje kritériá s kritériami Jad Vašem.

Ďalšie zdroje